«Č, don’t look at me like that… I won’t make you feel uncomfortable. Nie viac než je nutné. Viete, že toto video by mohli začať alebo skončiť s impozantné výstrel z Akropoly. Alebo olympijské hry. Alebo hlboké modré vody Egejského mora. Alebo s ľuďmi, stratou zamestnania a domov. Alebo iní spia v malých škatuľkách. Alebo ďalších luxusných automobiloch. Ale to sa nestane. Pretože toto video nebolo ’ t zapôsobiť ani šokovať. Pretože tieto slová nie sú výkrik. Oni ’ re šepot.
Mohli čítať to v angličtine, alebo nemeckého, alebo francúzskom jazyku, alebo španielčine alebo portugalčine, alebo Fínska. Ale to vyhral ’ náhodou. Pretože chcem hovoriť s vami v mojom jazyku. Rovnako I ’ d ako ste si vo vašich. Akomkoľvek jazyku, budete hovoriť. V každom jazyku. Pretože oni ’ re všetko naše. Pretože sme ’ re všetkých európskych občanov. Hrdí ľudia. A máme právo byť iný. K dispozícii sme ’ re šťastný s každým ’ s základné právo na šťastie. Ľudí z mojej generácie. A vaša generácia. Bez ohľadu na to, čo to je. A bez ohľadu na pohlavie, alebo náboženstvo, alebo sexuálnou orientáciou je každý ambícií a snov aj. Pretože právo na prežitie, do práce, na optimizmus, právo žiť, v každom zmysle, je vzájomné.
Moje slová sú výzvou na vzájomné objatie. A čestný, úprimné, "Rád ťa vidím úsmev". V nasledujúcich rokoch. Že ’ s čo európskej integrácie je. Teraz je naša šanca. Takzvaný "apatická generácie", "Generácia Y", generácie deprivities, "obrazovka generácie", melancholický generácie, "stratené generácie", možno prvá generácia v modernej histórii, ktorý bude prednášať nejaký deň príbeh sníva o niečo lepšie. A realizácia. Môžeme byť tejto generácie. Nejhrdější. Nám Gréci stal morča úsporných opatrení. Pretože sme sa neodvážil ho implementovať. A zvládli sme to. V knihe. A ešte My dying. V živote. Teraz si môžeme dovoliť byť pokusným králikom nádeje. Spravodlivejšie Európy. S množstvom tvrdej práce. S úprimnosťou. Spolu. Don ’ t nechať nás samotných. Don ’ t sa báť. Chcem a môžem prispieť. Môže to vydržať. Ako dlho mám právo na úsmev. Ste?»